V sobotu, 25. 3. 2023 sme začali ukrajovať zo 100 jarných kilometrov, tradične, jarným výstupom na Klenovský Vepor.

Aj napriek nie celkom priaznivému počasiu, celú noc pršalo a ráno ešte mrholilo. V Skorušine z autobusu vystúpilo 12 odhodlaných „mesiačikov“. Zostava sa javí pohodová, aj keď máme dvoch špecialistov. Pretekára z Rimavskej Soboty a nášho blúdneho holanďana so záľubou strácať sa. Dáme spoločné foto, vedúci akcie nás privítal krátkym príhovorom s upozornením, že sa prebúdzajú medvede a máme sa držať pokope. Všetko je jasné, môžeme začať stúpať hore dolinou.

Netrvá dlho a náš pretekár nahodí ten svoj krátky „kurací krok“ a po chvíli sa nám stráca z dohľadu. Cestu nám spríjemňuje zurčiaci potok s krištáľovou čistou vodou a prvé jarné kvety nesmelo vykúkajúce spod suchého lístia.

Na Troch vodách nás už zohrievajú príjemné teplé lúče jarného slnka.

Aj keď nás je pomenej, sú z nás dve skupiny. Počkáme sa, dáme krátku prestávku a hor sa na Vartu! Keďže je príjemne a máme čas, turistickú značku ignorujeme a stúpame ďalej po lesnej ceste.

Chatu pod Vartou vidíme už zďaleka a to vďaka ťažbe dreva. Lúka pri chate je celá fialová, šafrany sa postarali o nádherný prírodný koberec a my si dáme dlhšiu prestávku. Počujem nejaké hlasy, že niektorí nechcú ísť na Vepor.

Tak to teda nie!

Je výstup na Vepor, ideme povinne všetci! Niečo pojeme, pooddychujeme a stúpame ďalej. Ťažký sneh a vietor urobili svoje. Chodník je pokrytý menšími, väčšími konármi, ktoré z neho urobili prekážkovú dráhu. My hore a náš pretekár sa už rúti dole kopcom. Aby toho nemal málo, domov to zobral cez sedlo Zbojská. Tak sme mu popriali šťastnú cestu.

Začína sa objavovať sneh, skaly budú iste klzké. Výstup bol trochu náročný, ale všetci sme ho zvládli bez ujmi na zdraví. Konečne si môžeme vychutnať nádherné výhľady. Vďaka dobrej viditeľnosti sme dovideli až do Maďarska. A je čas na spiatočnú cestu.

Slnko zahatili tmavé mraky, ktoré neveštili nič dobré.

Padlo rozhodnutie, že ideme okolo Jánošíkovej slzy. Zámer pekný, len slzu sme nejako nenašli, trochu sme poblúdili, ale na cestu spod Vepra sme potrafili.

„A kde máme Ondrika?“ Predseda vraví, „veď išiel za nami“.

Čakáme, pozeráme, ale chlapa nikde. Takže zase nesklamal a opäť sa raz odtratil. Zatiaľ sa vždy našiel, dúfajme, že aj teraz nás dobehne. Na zastávku sme prišli v predstihu, zohriaty slnkom, ošľahaný ľadovým snehom a hustým dažďom, ale všetci maximálne spokojní.

A čo Ondrík? Dorazil tesne pred odchodom autobusu. Kade blúdil, sme sa dozvedeli až večer, keď sa oňho zaujímali nejakí chalupári z Čierneho Balogu, či došiel v poriadku.

Zo 100 jarných kilometrov sme si odrátali cca 19 km. Aj keď 12 x 19 = 228, čiže by sa dalo povedať, že sme si nadbehli, čisto hypoteticky, nie?

Cvernička, KST Hnúšťa