My, hnúšťanskí turisti, sme nezaháľali ani druhý septembrový víkend. Kto z nás by neprijal možnosť zúčastniť sa turistického zájazdu do Malej Fatry, ktorá bola v roku 1988 vyhlásená pre nevšedné prírodné krásy a bohatstvo rastlinných a živočíšnych druhov za národný park?

V minulosti sme už navštívili Jánošíkove diery, Rozsutce, Chleb, Šútovský vodopád, Mojžišove pramene… . Tentokrát máme pred sebou turisticky atraktívnu hrebeňovku z Vrátnej do Strečna. V skorých ranných hodinách vyrážame na sever Slovenska. V autobuse neostalo voľné ani jedno miesto. Aj Rony (Hennykin štvornohý miláčik) sa musel tentokrát uskromniť. Alebo Hennykáaaa??? Po takmer štvorhodinovej jazde vystupujeme vo Vrátnej. Nastáva dilema. Do Snilovského sedla pešo, či lanovkou? Podstatná väčšina sa tentokrát rozhodla pre kabínovú lanovku (výnimočne) a tak okrem fatranských Kriváňov si môžeme pridať Chleb, chatu pod Chlebom… . No a úplnou náhodou v to isté sobotné ráno bolo živé vysielanie rádia Regina zo Snilovského sedla.

Úžasná atmosféra. Za tónov terchovských muzikantov vyrážame na cca 25 km hrebeňovku.

Tí, ktorí  sa rozhodli pre kratší variant, Vrátna – Kriváne – Vrátna a tí, ktorí si zvolili náročnejší variant. Takmer počas celého dňa bol hrebeň ponorený do hmly. Cestou na Veľký Kriváň stretávame množstvo turistov, Čechov, Angličanov, sem – tam Slováci. O niečo menej ich už pokračuje na Malý Kriváň. Úzky chodník pomedzi kosodrevinu, raz hore, raz dole, miestami aj štvornožky a sme na Suchom. Ale nie až tak rýchlo, ako by sa zdalo.

Postupne sa stretávame na Chate pod Suchým. Turistov pribúda. Je čas občerstviť sa. Prednosť dostáva „čapované“. 

Záverečný úsek do Strečna „skúša“ naše kolená. Ale aj ten sme zvládli všetci, aj naši najmladší, ale turisticky veľmi zdatní, Emka, Martinko a Romanka. Pri pohľade na hrad Strečno a neďaleko od neho nachádzajúci sa náš autobus sme si vedomí toho, že ďalšia neobyčajná, ale zaujímavá túra čoskoro končí. Na spoločné foto sme nezabudli, žiaľ, nevydalo… .

„Veľký Kriváň, Malý Kriváň, Suchý,

tak nádherné sú naše vrchy.

Či hmla je a či slnko páli,

je dobre, že sme sa sem vybrali.

Že svalovka bola, to nič, nezúfaj,

v októbri nás čaká Slovenský raj.

Rebríky, stúpačky, zoznam čaká znova,

nech sa nenudí Andrejka Bálintová.“

evon, KST Hnúšťa