Tak tomu sa povie perfektne vydarená turistická akcia. Autobus zaplnený do posledného miesta. Smer Banská Štiavnica. V skratke – Štiavnické vrchy sú sopečné pohorie, zložené z andezitovo sopečných trosiek, čadiča, dolomitov a vápencov. Najvyšším vrcholom je dominanta, Sitno /1009 m/ a to bola aj naša pripravená trasa.

Začiatok túry bol naplánovaný od Richnavského jazera, ale autobus nás vyviezol až po Sedlo Krížna. Zo začiatku bolo stúpanie, ale zvládli ho aj naši najmenší, Emka a Maťko. Po modrej značke, chodníkom Andreja Kmeťa prechádzame cez Tatársku lúku. Chodník dobre značený, vedie pomedzi buky, duby. Lúka rozliehajúca sa popod Sitnom bola posiata žltými prvosienkami. Obrysy Sitna boli už ako tak viditeľné. Po krátkom stúpaní sa dostávame pod skalné veže. A už je to tu! Sme vo svojom živle, fotíme a fotíme. Z každej strany.

Po drevených schodoch sa dostávame na skaly s najkrajšími výhľadmi. Ako na dlani máme celú Štiavnicu, okolité kopce a pohoria. Nádhera! Na vrchole Sitna sa nachádza vyhliadková veža, ktorá nám bola sprístupnená. Občerstvili a oddýchli sme si na chate A. Kmeťa a po modrej sa presúvame až k zvyškom hradu. Na konci lúky sa ukázalo skalné bralo s ruinami hradu.

Po prehliadke hradu sme zostúpili do obce Prenčov. Na jednom úseku poniektorí nevenovali pozornosť značeniu, takže ako sa nám to občas stáva, museli sa aj vracať. Ale GPS pán Michalíka nesklamalo, doviedlo nás až do Prenčova. Autobusom sme sa presunuli k Tesárskej rokline /v katastri obce Hontianske Tesáre/.

Očarili nás skalné skrýše, dúpence, vytesané do pieskovcového svahu, ktoré slúžili ako úkryty pred Turkami. Miestna tradícia ich považuje ešte za staršie výtvory, ktoré mali byť úkrytmi ľudí a zásob pred Tatármi. Podľa počtu dierok sa nazývajú Jednodierka, Dvojdierka, Osemdierka. Vyliezť k nim bolo možné po lanách upevnených v skalách.

Pekným lesným chodníčkom sme sa dostali až k tiesňave. Tiesňava bola úzka, ale veľmi zaujímavá, škoda len, že koryto bolo bez vody. Nemohli sme tak obdivovať kedysi tu existujúci vodopád.

Myslím si, že na záver môžem povedať za všetkých – „boli sme očarení miestami, ktoré dýchajú históriou tohto kraja“.

Cestou domov sedelo v autobuse 55 spokojných turistov. Viac fotiek pod článkom.

Autor článku: andyba, KST Hnúšťa