Hovorí sa, že najkrajšie počasie na turistiku je na jeseň. Dokonalým dôkazom bola aj naša víkendová výprava do Tatier, na ktorú sme sa vydali v sobotu 14. septembra. Cieľ bol náročný, smerovali sme na Východnú – Vysokú.

Tatranská Polianka nás spočiatku prekvapila rannou hmlou. Po hodinke túry sa však rozplynula a nás ohriali slnečné lúče. Postupne asfaltovú cestu vystriedal les a Velickou dolinou sme sa prekráčali až k Sliezskemu domu. Oddych a občerstvenie padli vhod. Bonusom boli prvé výhľady na gigantickú Granátovu stenu. A práve chuť vidieť viac nás hnala ďalej.

Časť turistov pokračovala červenou značkou na Hrebienok, ostatní zelenou značkou okolo Velického plesa, do ktorého padá prekrásny, vyše 15-metrov vysoký, Velický vodopád.

Po tom, ako sme sa pokochali, sa naša prechádzka zmenila na túru ako sa patrí. Úsek pred nami bol totiž náročný najmä pre strmé stúpanie. To, že sme sa zapotili, nám však vôbec nevadilo. Dostali sme sa k Dlhému plesu. To už na prvý pohľad upútalo svojou aquamarínovou farbou. Nad ním sa vypínala stena mohutného Gerlachu.

Práve na tomto prekrásnom mieste končili posledné metre chodníka. A šup sa na Poľský hrebeň, kde sme sa už istili na reťaziach a kramliach. Výhrou však bol výhľad na Zamrznuté pleso. A prečo ten názov? Jeho hladina je až do neskorého leta pokrytá ľadom a snehom.

Najnáročnejšia časť  cesty bola ale stále pred nami. Keďže má trasa, ktorú sme si vybrali, skôr lezecký terén, neraz sme liezli aj po štyroch. Vrchol Východnej – Vysokej si napokon užilo 15 z nás. Neboli sme však sami. Krásny deň vylákal do hôr množstvo turistov. Až 2428 metrov vysoký štít tak zaplnilo toľko „hostí“, že si nebolo ani kde sadnúť.

Tatry sú však pre všetkých, preto sme sa po chvíli vystriedali s tými, ktorí si vytúžený výhľad na čarokrásnu slovenskú prírodu vychutnali pred nami. Pyšný štít, Lomnický štít, Slavkovský štít… To všetko sme mali ako na dlani. Pod nami sme očkom videli aj Zbojnícku chatu s okolitými plesami.

Potom prišiel znova čas na „turistickú striedačku“. Cesta dole navyše vôbec nebola jednoduchá, museli sme dávať pozor na každý krok. Posledný úsek od Sliezkeho domu sme zvážili. Napokon sme sa rozhodli predsa len ísť asfaltkou. Zvŕtania medzi kameňmi sme mali dosť. Túra po trasách A a B však splnila naše očakávania.

A čo bude ďalej? Už 12. októbra sa chystáme do Slovenského krasu. O pár dní skôr, 21. septembra, sa zas vydáme na Clementisovu cestu.

A možno sa pridáte aj vy. Veď turistika nepozná hraníc, ani čo sa týka veku. Pohľadom na Tatry sa s nami tentokrát pokochali aj malí, no poriadne odvážni turisti – štvorročný Maroško s jeho o tri roky starším bratom Martinkom a ich maminkou.

AndyBa