Uplynulú sobotu nás turistické chodníčky zaviedli na Muránsku planinu, konkrétne do okolia Tisovca a smer Voniaca. Na železničnej stanici sa nás stretlo 25 turistov.  Kilometre v nohách sme začali počítať na malej vlakovej stanici v Tisovci.

Naše kroky pokračovali Muránskou ulicou, cez Tisovskú šťavicu, popri Židovskom cintoríne neznačenou ale nám známou trasou.

Na tejto trase sme sa  po lesnej cestičke a cez krásnu lúku dostali na miesto, o ktorom málo ľudí vie a to k tunelu pod Dielikom.  Tunel bol postavený počas 2. Svetovej vojny a jeho dĺžka je 2002 m. Tunel z tisovskej strany leží zaplavený v stavebnej jame po tom, ako sa tesne za portálom zrútila klenba tunela.  Z muránskej strany  má tunel dlhé oporné múry a je zamrežovaný. Tunel je od roku 1997 vyhlásený ako chránený areál, lebo patrí k jedným z najvýznamnejších zimovísk netopierov v Strednej Európe.

Odtiaľ naše kroky smerovali lesnou cestou do sedla Dielik, kde sme boli príjemne prekvapení  z nového náučného panela o liečivých rastlinách, ktoré rastú na území Muránskej planiny. Zo sedla Dielik sme pokračovali lesnou cestou, aby sme videli aj druhú stranu tunela. Cestou sme videli aj zatvorenú jaskyňu. To sme už boli skoro na Pasekoch, kde sme sa napojili na žltú značku smerujúcu, cez chránenú Martinovu dolinu,  až  na Voniacu.

Martinova dolina patrí k najkrajším dolinám Muránskej planiny. Z jednej aj druhej strany ju lemujú vysoké svahy Strelnice a prírodnej rezervácie Šarkanice. Malé stúpania sa striedali s poriadnymi stupákmi , ktoré dali viacerým zabrať a miestami sme museli obchádzať značku kvôli popadaným stromom. Na Voniacej sme plánovali opekačku pri poľovníckej chate, no ohník sme rozkladať nemuseli. Ten už pekne horel, pretože na chate mali stretnutie poľovníci, ktorí nás naozaj srdečne privítali. Všetci sme vybalili ruksaky, opiekli sme si slaninky, klobásky, poklebetili s poľovníkmi, aj do chaty sme nahliadli a samozrejme neobišli sme nádherný výhľad z neďalekého brala.

V tej chvíli už obloha nad nami veštila búrku a my sme sa rozhodli rýchlo pobrať sa zelenou značkou do Tisovca. Najskôr strmé klesanie vystriedali nádherné lúky a za hodinku sme už boli na vlakovej stanici v Tisovci, kde nás už čakal vlak do Hnúšte.  Všetci sme boli radi, že sme ho stihli ale hlavne sme boli radi z vydarenej túry.

Tak dovidenia niekedy opäť Voniaca.

DaMa, KST