Nehybné ticho divokých bylín,

hodvábny lesk vodopádov,

machovo vlhké zákutia lesa,

podzemný svet jaskýň,

do mraziva zasnežené sochy stromov,

farebný koncert jesenných lúk

i veľkolepé dotyky s výškou…

To všetko ponúka magický svet hôr, ktoré sa ako najvyššia časť Karpatského oblúka vypínajú do výšav s dominantným Gerlachovským štítom. Bizarné prírodné divadlo na severe Slovenska – Vysoké Tatry. Päťsto vrcholov, štítov a vežičiek, z ktorých desať prevyšuje kótu dvetisícšesťsto metrov. To je aj tridsať vysokohorských dolín, stodesať plies, vodopády, rozmanitá flóra a fauna. Tristo kilometrov značkovaných chodníkov, strediská cestovného ruchu, sieť hotelov a horských chát. A na jednu z horských chát sme sa 8. októbra vybrali aj my, hnúšťanskí turisti.

Našim cieľom sa stala populárna Téryho chata, ktorá je najvyššie položenou tatranskou chatou s celoročnou prevádzkou. Nachádza sa v Malej Studenej doline, v nadmorskej výške 2015 m pri Piatich Spišských plesách. Jej návšteva patrí k tým klasickým a taktiež kondične náročnejším túram v Tatrách. My sme si prístup na chatu zvolili zo Starého Smokovca, cez Hrebienok, Zamkovského chatu po značenom  chodníku, na ktorej je možnosť stretnúť aj vysokohorských nosičov.

Túry sa zúčastnila takmer štyridsiatka turistov a výstup na Téryho chatu zvládli aj naši najmladší, Romanka, Martinko a Maroško, ale aj „nováčikovia“.

Počasie ukážkové, avšak pri zvyškoch roztápajúceho sa snehu sme museli byť mimoriadne opatrní, tak pri výstupe ako aj pri zostupe.

Turistov bolo neúrekom. Ale o to viac sme si pobyt pri chate vychutnali v dobrej nálade, pri dobrom čaji, káve, či pivku a ešte aj každý po svojom a samozrejme aj s guľovačkou. Nikto sa nestratil, všetci boli maximálne spokojní a príjemne fyzicky unavení. Myslím, že viac sa rozpisovať ani nie je potrebné (kuk foto), veď tak ideálny deň babieho leta si každý musel vychutnať do sýtosti.

Že do hôr už nastúpila pani zima v septembri, nie je nič mimoriadne, my si však po návšteve Tatier budeme venovať ešte jesennej turistike, všetkými farbami maľovanej. Človek rozjíma nielen pred oltárom nad vecami medzi nebom a zemou. Prírodný chrám je na podobnú meditáciu rovnako vhodný. Stačí mať len otvorenú dušu.

evon, KST Hnúšťa